Sv. Ján Pavol II. dňa 19. októbra 1997 na námestí sv. Petra v Ríme, počas sv. omše a slávnostného vyhlásenia svätej Terézie z Lisieux za Učiteľku Cirkvi, povedal okrem iného tieto slová: „Terézia z Lisieux nielenže porozumela a opísala hlbokú pravdu o Láske, ktorá je centrom a srdcom Cirkvi, ale tou láskou veľmi intenzívne žila počas svojho krátkeho života. Práve tá jednota medzi doktrínou a konkrétnou skúsenosťou pravdy a života, náuky a praktizovania, svieti hlavne v jej osobe a robí z nej vhodný vzor k nasledovaniu ,zvlášť pre mladých, ale aj pre tých, ktorí hľadajú pravdivý, skutočný zmysel života… Nová učiteľka Cirkvi – sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša – nás v dnešných časoch, tak veľmi poznačených povrchnou a pôžitkárskou kultúrou, učí otvárať srdce tým, ktorí sú smädní po pravde a živote.“
SPIRITUALITA TERÉZIINEJ DOBY
Aby sme lepšie pochopili Teréziin „objav Boha ako lásky“, je potrebné predstaviť obdobie, v ktorom Terézia žila, a atmosféru, ktorá ju obklopovala.
Teréziina doba a chápanie spirituality boli odlišné od našej doby a nášho chápania a ťažko jej môžeme porozumieť. Francúzska revolúcia, následné obdobie napoleonských bojov a neskoršie obnovenie monarchie zanechali v človeku vedomie hriechu a akýsi pocit viny. Celé XVII. a XVIII. storočie bolo poznačené vnímaním Boha ako Spravodlivosti. Termín Boh – Láska sa veľmi málo používal. Na vnútorný duchovný život sa hľadelo s určitým nadhľadom, mystická teológia ustupovala vonkajším asketickým prejavom. Spiritualita doby sa zameriavala skôr na ochranu duší. V teológii sa rozvíja apológia, ktorá vyplýva z potrieb obrany toho, čo patrí k viere. V úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, v ktorej sa mal uctievať Boh – Láska, prevláda skôr tendencia napraviť spôsobenú vinu.
Takto chápaný duchovný život sa odrazil aj v rehoľnom živote a zanechalo to veľmi hlboké stopy aj v živote karmelitánskych kláštorov. Nemohli sa čítať diela mystikov – napríklad sv. Jána od Kríža. Každý, kto ich čítal, bol podozrivý z iluminizmu. V kláštore v Lisieux prevládali dve proti sebe existujúce tendencie prežívania rehoľného života. Na jednej strane to bola priorka Mária Gonzaga so svojou prísnosťou a na druhej strane Matka Genovéva, zakladateľka Karmelu v Lisieux. Smer Matky Gonzagy bol spojený s prísnym umŕtvovaním; smer Matky Genovévy, ktorú vychovávali v škole sv. Františka Saleského v Caen, bol poznačený prvkom lásky, ktorý tam prevládal. Tento smer ovplyvnil aj neskoršiu matku Agnesu a jej rodné sestry Martinové. Boh takto ich prostredníctvom pripravoval Teréziu na to, aby definovala a prežívala lásku a vydala svedectvo o Bohu, ktorý je Láska.
Náuku Cirkvi o mystickom tele Krista Terézia pochopila, keď vo svojom Rukopise B uvažovala o svojom povolaní. „Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou…Takto budem všetkým.., takto sa uskutoční môj sen!!!… (Rkp. B, 3v, s. 230)
DETSTVO
V Rukopise C, kde opisuje svoje detstvo a mladosť, Terézia v istom momente píše: „Tvoja láska ma sprevádzala už od môjho detstva, rástla so mnou, a teraz je ako priepasť, ktorej hĺbku nemôžem zmerať. Láska priťahuje lásku, a tak sa, Ježišu, moja láska vrhá k tebe, chcela by zaplniť priepasť, ktorá ju priťahuje, ale beda, nie je ani kvapkou rosy, čo sa rozplynie v oceáne!… Aby som ťa milovala, ako ty miluješ mňa, musím si požičať tvoju vlastnú lásku, jedine vtedy nájdem odpočinok. Ó, môj Ježišu, možno je to klam, ale zdá sa mi, že nemôžeš zahrnúť dušu väčšou láskou, než si zahrnul moju; a preto sa odvažujem prosiť ťa, aby si miloval tých, ktorých si mi dal, ako si miloval mňa.“(Rkp. C, 35r, s. 287.)
Čím bližšie bola ku dňu „D“ (30. september 1897 – deň jej smrti), tým väčšmi sa jej láska stupňovala. Musela však prejsť cestou očisťovania a skúšok, aby dozrela do takého stupňa lásky, keď už nie ona milovala, ale Ježiš v nej miloval jej blížnych.
Povedali by sme, že Terézia sa pripravovala na pochopenie lásky, z ktorej Ježiš robí „nové prikázanie“ (porov. KKC 1823). Tým, že dal učeníkom toto nové prikázanie, láska sa pre Teréziu stala „vzorom blahoslavenstiev a normou nového života a zhrnula v nej naozajstnú obetu seba samej pri jeho nasledovaní“ (porov. KKC 459). Teréziino detstvo je rozhodujúcim obdobím, kde zakusuje lásku. Žije v hlboko veriacej rodine; jej rodičia Ľudovít a Zélia Martinoví. Žije v prostredí, ktoré jej ukazuje a zároveň ju učí, že láska sa dáva zadarmo a v hojnej miere, a kde sa za lásku platí láskou. Píše: „Pánu Bohu sa zapáčilo obklopovať ma po celý život láskou… Ale ak Boh rozdal vôkol mňa veľa lásky, lásku vložil aj do môjho srdiečka, ktoré stvoril milujúce a citlivé.“(Rkp. A, 4v°)
Terézia cíti, že prostredie ju miluje a aj ona túži milovať.“ „Duch Svätý veľmi skoro pôsobil na Teréziu a učil ju praktizovať lásku k blížnemu. Už ako 5-ročné dieťa veľmi milovala Boha, ako neskôr napísala vo svojom Rkp. A: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce formulkou, ktorú ma naučila mamička.“ (Rkp. A, 15v°) A na inom mieste píše: „Robila som to iba kvôli Pánu Bohu, takže som ani nemohla očakávať vďaku od ľudí.“ (Tamže, 44v°). Terézia rástla predovšetkým v láske k Pánu Bohu (porov. tamže, 52v°). „Ako dieťa často spolucítila s tými najbiednejšími a páčilo sa jej, keď im mohla pomôcť. Neboli to len materiálne chudobní, ale aj hriešnici“ Detstvo ju pripravovalo na úplné odovzdanie sa Bohu, aby mohla milovať jeho samého vo svojich sestrách a prežívať povolanie karmelitánky z Lisieux.
