Svätá Faustína sa narodila 25. augusta 1905 v malej dedine západne od mesta Lodž v Poľsku. Bola tretím dieťaťom z desiatich súrodencov. Pri krste jej dali meno Helena. Keď mala takmer dvadsať rokov, vstúpila do „Kongregácie sestier našej Panej Milosrdenstva“. Členky tejto kongregácie sa venovali starostlivosti a výchove mladých problémových žien. Rok po vstupe do kláštora prijala rehoľný habit a meno „sestra Mária Faustína“.
V tridsiatich rokoch dostala sestra Faustína od Boha milosť a posolstvo, aby rozšírila vieru a úctu k Božiemu milosrdenstvu. Mala hlásať plán Božieho milosrdenstva a záchrany pre celý svet. Nebola to ľahká úloha. Jej celý život spočíval v napodobňovaní Kristovej obety – bol to život žitý pre iných. Podľa Božej požiadavky ochotne ponúkala samú seba utrpeniu v spoločenstve s Bohom, aby tak odčinila hriechy iných. V každodennom živote sa stávala ženou milosrdenstva, prinášajúcou radosť a pokoj iným. Písala o Božom milosrdenstve a povzbudzovala iných k viere v Neho, a tak pripravovala svet na jeho opätovný príchod. Osobitná zbožnosť k Nepoškvrnenej Márii a ku sviatostiam Eucharistie a zmierenia jej dala silu zniesť všetky jej trápenia, ktoré ponúkla Bohu za Cirkev a tých, ktorí to potrebovali. Osobitne sa modlila za veľkých hriešnikov a umierajúcich. Písala a trpela v tajnosti, iba jej duchovná nadriadená a pár zasvätených osôb vedelo, že niečo v jej živote má miesto niečo nezvyčajné a významné.
Po jej smrti na tuberkulózu v roku 1938 boli dokonca aj jej najbližší spoločníci ohromení, keď zistili, aké mala táto pokorná a vždy veselá sestra obrovské utrpenie a zároveň hlboké mystické zážitky. Vzala si hlboko k srdcu Božie evanjelium, ktoré nariaďuje „byť milosrdným ako je milosrdný náš Nebeský Otec“, rovnako ako pokyny jej spovedníka, aby konala takým spôsobom, aby každý, kto s ňou príde do kontaktu, odchádzal plný radosti. Správa o milosrdenstve, ktorú prijala sestra Faustína, sa teraz šíri do celého sveta. Jej denník „Božie milosrdenstvo v mojej duši“ sa stal príručkou oddanosti Božiemu milosrdenstvu.
Keby sme si prečítali holé fakty o živote svätej Faustíny Kowalskej, mohlo by nás zaskočiť, že na jednej strane ohlasovala nekonečné Božie milosrdenstvo a lásku, a zároveň nosila cilícium (v slovenskom preklade Denníčka jednoducho nazvané retiazkou – v skutočnosti ide o ostnaté retiazky, ktoré sa zarezávajú do kože – väčšinou sa nosia na stehne), opasok („železný opasok“ – bol to druh opaska, ktorý sa podobal malej pichľavej drôtenej sieťke), bičovala sa a postila o chlebe a vode. Ako dať dohromady láskavého Boha s takýmito krutými praktikami sebatrýznenia?
Niektorí by argumentovali tvrdením, že pred Druhým vatikánskym koncilom tieto praktiky neboli výnimočné a išlo o prehnané pohŕdanie telom na úkor duše. To však nie je úplná pravda, nakoľko aj dnes mnohí kňazi, rehoľníci i laici aplikujú tieto metódy a cilícium či bič je možné kúpiť dokonca aj cez internet. Ak by sme týchto ľudí označili jednoducho za fanatikov, odsúdili by sme ich bez hlbšieho skúmania tejto veci. Ide tu totiž o oveľa viac ako sebatrýznenie. Myslím, že prístup svätej Faustíny Kowalskej, „sekretárky Božieho milosrdenstva“, nám môže pomôcť odkryť pravý zmysel týchto úkonov pokánia.
Svätá Faustínka sama zopárkrát spomína vo svojom Denníčku (odkiaľ budú všetky nižšie spomenuté citáty), aké pokánia praktizovala. „Keď som to videla, moju dušu prenikla bolesť. Vrhla som sa do prachu pred Pána a žobrala som o milosrdenstvo. Dve hodiny som v slzách, modlitbou a bičovaním prekážala hriechu. Dostala som poznanie, že Božie milosrdenstvo naplnilo tú biednu dušu. Ó, ako veľa stojí jeden, jediný hriech.“ (685)
Alebo v inom prípade: „Dnes som poznala, že neďaleko našej brány sa páchali ťažké hriechy. Bolo to večer, modlila som sa v kaplnke vrúcne, potom som si šla vykonať bičovanie.“ (1274) Inokedy zas po svätej spovedi zapísala: „Dostala som povolenie na žiadané umŕtvovania: každý deň pol hodiny počas sv. omše nosiť náramok a v tých výnimočných chvíľach nosiť dve hodiny opasok.“ (1347) Alebo tiež: „Dnes som nosila sedem hodín retiazkový pás, aby som vyprosila tejto duši milosť pokánia.“ (1247)
Keď Faustína predpisuje regulu pre novú rehoľu, ktorú si vyžiadal Kristus, medzi pravidlami sú okrem iného aj takéto: „Na prvom mieste sú vnútorné umŕtvovania. Okrem toho budeme praktizovať aj vonkajšie umŕtvovania… Sú to: tri dni v týždni budeme zachovávať prísny pôst, a to v piatok, sobotu, stredu. Každý piatok si vykonáme bičovanie počas odriekania päťdesiateho žalmu (u nás je očíslovaný ako päťdesiaty prvý; pozn. red.), všetky v tom istom čase vo svojich celách, o tretej hodine – za umierajúcich hriešnikov. Na dva veľké pôsty, ako aj štvrťročné dni a vigíliu bude takéto jedlo: raz denne kúsok chleba a trochu vody.“ (565)
Vo všetkých prípadoch si môžeme všimnúť, že tieto úkony pokánia u nej nikdy neboli samoúčelné. Nerobila ich pre samotné bičovanie či sebatrýznenie, ale vždy ako prostriedok odprosenia za hriechy (svoje a iných) alebo prostriedok vyprosenia milostí, najmä milosti pokánia a obrátenia pre zatvrdilé duše. K tomu však treba doplniť ešte dva ďalšie aspekty: totálna závislosť Faustíny od povolení jej duchovného vodcu a spovedníka, ako aj hlboké vedomie významu utrpenia a kríža v jej živote. Bez týchto dvoch aspektov by sme ju možno mohli nazvať fanatičkou. Avšak keď si prečítame ďalšie texty, zistíme, že išlo naozaj o sväticu.
V prvom rade teda poslušnosť. Je zaujímavé vidieť, aký dôležitý aspekt to pre ňu bol. Na jednom mieste píše: „Za zachovanie reguly dostane duša väčšiu odmenu než za pokánie a veľké umŕtvovanie.“ (189) Teda oveľa dôležitejšie je plnenie povinností a konanie v poslušnosti pravidlám rehole ako vyššie spomenuté úkony kajúcnosti. K tomu sa pridáva poslušnosť duchovnému vodcovi:
„Ó, aká veľká milosť je mať duchovného vodcu. Duša rýchlejšie postupuje v cnosti, jasnejšie spoznáva Božiu vôľu, vernejšie ju plní. Cesta je istejšia a bezpečnejšia. Duchovný vodca pomáha obísť skaly, o ktoré by sa duša mohla poraniť.“ (331)
Preto „duša verná Bohu nemôže sama riešiť svoje vnuknutia, musí ich dávať pod kontrolu veľmi vzdelaného a múdreho kňaza“ (139). Svätá Faustínka dokonca ľutuje: „Ó, keby som mala od začiatku duchovného poradcu, nepremárnila by som toľko Božích milostí. Spovedník môže duši veľmi pomôcť, ale môže aj veľa pokaziť.“ (35) A je to pochopiteľné, pretože „bez duchovného poradcu možno ľahko zísť z cesty“ (61).
