Nedokážeme sa modliť. Ona si s modlitbou tiež nevedela dať rady, ale bola neúnavná pri hľadaní živého Boha, Lásky. Objavila, že modlitba je “priateľský rozhovor osamote s tým, od ktorého vieme, že nás má rád”. “Nežiada od nás nič, iba aby sme naňho hľadeli”. “Pozerať na toho, ktorý pozerá na mňa” – to je jedna z jej definícií modlitby.
Anekdota rozpráva, že raz niekto videl, ako sv. Terézia, vtedy už slávna mystička, s chuťou jedla obed a veľmi sa čudoval, ba až pohoršil. Svätá mu na to vraj odpovedala: “Keď modlitba, tak modlitba, keď jarabica, tak jarabica!”. Vždy bola veľkou realistkou. Jej srdce, duša a telo neraz odlietali do neba, ale ona napriek mimoriadnym mystickým darom vždy triezvo pozerala na život, ako aj na duchovný život. Dostala milosť hlbokej modlitby a – čo je dôležité – dokázala hodnotiť a chápať “duchovné procesy” veľmi racionálne. A navyše, dokázala odovzdávať svoju skúsenosť a poznanie iným. Zažívať, chápať a odovzdávať. Tieto tri dary rozhodujú o tom, že jej diela dosiahli také renomé, hoci o sebe hovorievala, že je iba “nevzdelaná ženička”. Stala sa učiteľkou modlitby, sprievodkyňou po vnútornom živote a zostáva ňou dodnes. Najdôležitejšie dielo venované životu modlitby nazvala “Vnútorný hrad”. Dlhé roky hľadela z okna svojej cely na vysoké stredoveké múry obklopujúce Ávilu (nádherné miesto!). Možno práve preto použila taký obraz. Hrad je miesto, ktoré nás ochraňuje pred nepriateľom, bezpečný a istý priestor, poskytujúci útočisko. Každý z nás má v sebe taký hrad – to je Kristus v nás. “Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus”, písal sv. Pavol. Terézia pochopila, že to je vzor pravého života. Ak Boh žije v nás, treba sa vydať do hĺbky seba samého, aby sme ho tam stretli. Cesta modlitby, ktorú ukázala Terézia, nie je “iba pre orly”. Veľa jej pokynov a rád zaskakuje jednoduchosťou a realizmom. To je duchovná klasika. A klasika nikdy nestarne.
Pomoc v modlitebnej škôlke
Prvá Teréziina rada: používajte knihy. „Celý ten čas (18 rokov) som nikdy, okrem vďakyvzdania po sv. prijímaní, nesmela pristúpiť k modlitbe bez knihy. Keď som mala poruke túto pomoc, ktorá bola akoby spoločníkom a štítom na odrážanie striel dorážajúcich myšlienok, upokojila som sa”.
Neraz počúvame radu, aby som si na kľakadlo nebrali žiadne knihy, aby sme “nečítali Pánu Bohu”, ale učili sa ho počúvať. A zatiaľ sv. Terézia radí začiatočníkom niečo celkom opačné: “Je užitočné, keď používate knihy, lebo sa v duchu rýchlejšie sústredíte”. Samozrejme, ide o duchovné čítanie, ktoré je vždy iba pomôcka, akoby poistka proti rozptýleniu, príprava na slobodnejší rozhovor s Pánom. „Vo chvíli, keď vezmem knihu do ruky, sústreďujem sa z vnútornej spokojnosti v sebe a tak sa čítanie mení na modlitbu”. Je jasné, že hlavnou knihou ostáva Biblia, ktorú nemôžeme porovnať so žiadnou inou. Len na okraj, v dobách Terézie nebolo pre mnohé príčiny možné čítať celé Sväté písmo. Svätá sa tým viac usilovala zachovať si v srdci každú vetu z Biblie, ktorú vylúskla z iných kníh alebo začula v liturgii. Pre Teréziu bola aj príroda “knihou” pomáhajúcou v modlitbe. Krása sveta napomáha kontemplácii. Preto vyvíjala úsilie, aby bola v každom karmelitánskom kláštore záhrada.
Ďalšou radou je nutnosť majstra, sprievodcu. Svätá Terézia mala sama dosť veľké problémy, aby našla spovedníka, ktorý by ju chápal. Ide o takého duchovného sprievodcu, ktorý bude klásť vysoké ciele, a nielen učiť ako chodiť “korytnačím krokom” či “poľovať na drobné jašteričky”. Nemyslím si, že by sa dnes dobrý duchovný sprievodca dal nájsť ľahšie než v Teréziiných časoch. O to viac najmä v dobe životných kríz je nevyhnutná pomoc niekoho zvonku. “Pre dušu je to veľké nešťastie, keď je ponechaná sama na seba uprostred toľkých nebezpečenstiev”, všíma si Terézia. Sama sa o tom presvedčila. “Preto by som každému, kto sa venuje vnútornej modlitbe, radila, aby sa usiloval nájsť priateľa alebo spoločenstvo s tými, ktorí sa podobne cvičia v rozjímaní”. Modlitbe, ktorá má byť priateľstvom s Bohom, napomáha ľudské priateľstvo s niekým, kto sa sám modlí, kto je blízko Ježiša.
Prepojenie modlitby so životom
Modlitba nie je niečo odtrhnuté od života. Naopak, je s ním najhlbšie spojená. Učíme sa modliť tým, že žijeme a učíme sa žiť tým, že sa modlíme. Zamyslime sa nad tým, čo nás na modlitbe rozptyľuje? To, čím žijeme. Naše strachy, obavy, sklamania, nádeje, sny, ilúzie atď. Keď strávime pred Bohom dlhší čas, všetky vnútorné rany, nedôslednosť, falošné obrazy seba vychádzajú na povrch s celou silou. Terézia počas dvadsiatich rokov v Kláštore Vtelenia zápasila o hlbšiu modlitbu, pričom ju rozptyľovali početné kontakty s ľuďmi a jej nekonečné rozhovory v hovorni.
Cieľom modlitby nie je modlitba, ale sám Boh, vzťah s ním, priateľstvo, láska, pravda. Modlitba ukazuje pravdu o nás samých, o našom vzťahu s Bohom. O kvalite modlitby v najväčšej miere rozhoduje náš spôsob života, naše priority a ciele, ktoré si kladieme. Keď Terézia zakladala Kláštor sv. Jozefa, prvé spoločenstvo žijúce podľa nových pravidiel, chcela sestrám vytvoriť lepšie podmienky na modlitbu. Zdôrazňovala, že rozvoj duchovného života označuje nielen zameranie výlučne na modlitbu, ale aj rozvoj samého človečenstva, čiže dnes pre nás archaické slovné spojenie “rozvoj čností”. Slovo “čnosť” vypadlo z nášho bežného slovníka. Funguje v hovorovej reči, aj to už len pri výsmechu zo sexuálnej čistoty. Ale čnosť znamená morálnu zdatnosť, schopnosť, istú stálu dispozíciu, pripravenosť, zameranie na nejaké dobro. Aké duchovné “zdatnosti” napomáhajú modlitbe? Prvá, hlavná, je láska.
