V samom srdci Liptovského Mikuláša stojí chrám, ktorý je starší než samotné mestské dejiny zachytené v písomných prameňoch. Kostol svätého Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou mesta a patrí k najvýznamnejším ranogotickým stavbám Liptova. Nie je iba miestom bohoslužieb: po stáročia bol duchovným, spoločenským a napokon aj symbolickým stredom sídla, ktoré prijalo meno svojho patróna.
Korene stavby siahajú k staršiemu románskemu kostolíku. Archeologický výskum Vojtecha Budínskeho-Kričku v roku 1943 odkryl aj pohrebisko z 11. až 12. storočia. Najstarší sakrálny priestor sa postupne stal sakristiou nového chrámu. V poslednej tretine 13. storočia vyrástol gotický farský kostol, určený aj obyvateľom okolitých osád: Vrbicu, Okoličné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec. Prvá písomná zmienka o samotnom kostole pochádza zo 6. decembra 1293. Jeho príbeh tak úzko súvisí so vznikom a rozvojom stredovekého Mikuláša.
V 15. storočí sa chrám rozšíril, zaklenul a jeho veža získala neskorogotické úpravy. V nepokojnom období sa spolu s blízkou Pongrácovskou kúriou ocitol za opevnením a vodnou priekopou. Táto pevnosť, známa ako Fortalitium in sancto Nicolao, pripomína, že sakrálne stavby bývali aj útočiskom obyvateľov. Po vojnových poškodeniach nasledovali obnovy, ktoré menili podobu kostola i jeho výzdoby.
Zložité boli aj náboženské dejiny. Počas reformácie a protireformácie chrám striedavo užívali katolíci a evanjelici. Pôsobil tu aj významný kazateľ a autor duchovných piesní Juraj Tranovský, spojený so spevníkom Cithara sanctorum, ktorý je v chráme aj pochovaný. Na konci 17. storočia sa kostol vrátil do katolíckej správy. Každá epocha v ňom zanechala stopu, od stavebných zásahov až po liturgické zariadenie.
Ťažkou skúškou bol požiar roku 1883. Kostol sa podarilo obnoviť a v roku 1885 opätovne požehnať. Roku 1940 sa do dejín kostola veľmi významne zapísal Dr. Jozef Kožár, ktorý sa pustil do veľkej rekonštrukcie kostola (1940 – 43) podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského. Išlo o veľmi rozsiahlu rekonštrukciu, pri ktorej sa odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Pri tejto príležitosti boli pristavené aj dve bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského. Janko Alexy okrem toho namaľoval chór a vyhotovil grafiky v bočných kaplnkách. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodím zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola.
Veľkou škodou bolo odstránenie pôvodného opevňovacieho múru aj s pristavenými obchodíkmi – kramárnicami a vstupnou vežou, ktoré chránili kostol a vytvárali osobitný priestor okolo kostola.
K najvzácnejším súčastiam interiéru patria gotické tabuľové oltáre a kamenná krstiteľnica datovaná do roku 1490. Hlavný oltár nesie meno svätého Mikuláša, biskupa z Myry, ktorého postava sa stala aj symbolom mesta. Umelecké detaily tu nie sú iba ozdobou: hovoria o náboženskej predstavivosti a remeselnej zručnosti generácií, ktoré chrám vytvárali a obnovovali. Zaujímavosťou je, že popri soche biskupa Mikuláša, sú tu aj novšie sochy dvoch svätých uhorských kráľov – Štefana a Ladislava, čím sa chcelo zdôrazniť, že aj svetskí predstavitelia sa majú usilovať o osobnú svätosť.
Najstarší a najvzácnejší je bočný oltár Oltár Panny Márie. Nachádza sa na evanjeliovej strane, pochádza z roku 1470, je to neskorogotický krídlový oltár s trojdielnou skriňou, v ktorej strede stojí socha Madony s Ježiškom (Madonna Assumpta s korunou – kráľovná nebies).
Bočný krídlový oltár Sviatosti oltárnej sa nachádza na epištolovej strane, pochádza z obdobia okolo roku 1520. Predstavuje v dejinách sakrálneho umenia na Slovensku vzácny prípad: v oltárnej skrini nie je zvyčajná figurálna plastika, ale ako hlavný dekoratívny prvok je tu plasticky zobrazená monštrancia so Sviatosťou oltárnou – drevený pozlátený reliéf predstavujúci takmer 1,5 m vysokú monštranciu, ktorú držia dve kľačiace figúry anjelov. Oltár s centrálnou tematickou eucharistie je na Slovensku doteraz známy ako jediné kompletné dielo vo svojej pôvodnej štruktúre.
Osobitnou kapitolou sú zvony. Ich hlas po stáročia oznamoval bohoslužby, sviatky i udalosti každodenného života. Počas prvej svetovej vojny boli staršie zvony z veže odobraté na vojenské účely; po vojne ich nahradili nové. V súčasnosti máme tri zvony, zaujímavosťou je meno stredného zvonu – Eucharistia. V januári 2026 sa navyše objavila správa o obnove dovtedy zabudnutého zvona v malej veži (tzv. Sanktustník). Tento zvon má približne 60 kilogramov a priemer okolo 42 centimetrov. Po desaťročiach ticha sa opäť rozozvučal 19. januára 2026 a slúži pri premenení počas svätej omše.
Neodmysliteľnou súčasťou chrámového zvuku je organ. Náš nástroj postavila organárska dielňa rodiny Neusser v 19. Storočí. Ide o dvomanuálový organ s pneumatickou trakúrou. Po necitlivých zásahoch je v súčasnosti vo veľmi zlom technickom stale a prebieha jeho rekonštrukcia.
Kostol svätého Mikuláša je živým svedkom dejín mesta. Stredoveké murivo, gotické oltáre, novodobé vitráže, hlas zvonov i zvuk organa vytvárajú jednotu, v ktorej sa stretáva umenie, pamäť a viera. Starostlivosť o túto pamiatku preto neznamená iba zachovávať staré kamene, ale odovzdávať ďalším generáciám príbeh mesta, ktoré okolo svojho chrámu vyrástlo.
