Sv. Charbel Makhlouf je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 – 1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca.
Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny.
Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Charbel (Sarbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Charbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa do pustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.
Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Charbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Charbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.
Tajomstvo fotografie svätého Charbela
Od momentu, keď svätý Charbel vstúpil do kláštora, nikto okrem spolubratov nevidel jeho tvár a nikto ho ani nefotografoval. 8. mája 1950, v deň narodenín svätého pustovníka prišli k jeho hrobu štyria maronitskí misionári. Keď sa pomodlili, urobili si tam spoločnú fotografiu spolu so strážnikom, ktorý dohliadal na poriadok na mieste odpočinku otca Charbela. Po vyvolaní filmu zistili, že na fotografii sa vedľa misionárov nachádza aj postava tajomného mnícha s bielou bradou a kapucňou na hlave. Experti vylúčili fotomontáž. Najstarší mnísi, ktorí svätého Charbela poznali, zistili, že na fotografii je on a že tak vyzeral v posledných rokoch svojho života. Táto fotografia sa stala podkladom pre všetky portréty svätca, aj tie, ktoré viseli na Námestí svätého Petra počas jeho blahorečenia a svätorečenia.
Uzdravenia na jeho príhovor z posledných rokov
V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamat z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.
George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.
Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 zo znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.
Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.
Anatolij Bajukanskij, šéfredaktor ruského mesačníka Lekár, sa prvý raz dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý z Libanonu uzdravuje z rôznych chorôb a pomáha ľuďom objaviť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť vo svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišla do redakcie záplava 5 000 listov so svedectvami zázračných uzdravení a rôznych milostí pripisovaných príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie svätého Charbela a tiež svedectvá uzdravení na jeho príhovor. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela. Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého pustovníka. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov Lekára bolo úplne uzdravených.
