Vnútorný boj
V tom tak zúfalom zápase svojho vnútorného domu, ktorý som neohrozene podržal so svojou dušou vo svojom príbytku, totiž vo svojom srdci, so zmučenou tvárou a rozbúrenou mysľou obrátil som sa k Alipiovi a skričal som: „Čo trpíme? Čo je to, čo si počul? Povstávajú neučení a uchvacujú kráľovstvo Božie, a my so svojou vedou bez srdca váľame sa v tele a krvi. Či azda preto, že nás predišli, hanbíme sa ich nasledovať a nehanbíme sa ich nenasledovať?“ Čosi podobného som povedal. Odvrátil som sa od neho, keď pozeral na mňa mlčanlivo a plný úžasu. Moje slová zneli ináč než obyčajne. Moje vnútro, čelo, líca, oči, farba a tón reči prezradzovali ešte viac než slová.
Neďaleko nášho bytu bola záhradka, ktorú sme používali, ako aj celý dom, lebo majiteľ domu tam nebýval. Do tej záhradky zahnalo ma moje rozbúrené srdce, ta, kde nik nerušil boj, ktorý som začal sám so sebou, kým by som nedošiel k rozhodnutiu, ktoré si poznal Ty, ale nie ja. Tento šialený zápas prinášal mi spásu a táto akoby smrť prinášala mi život. Vedel som, aký som bol zlý doteraz, ale nevedel som, že onedlho sa mám stať dobrým. Odišiel som teda do záhrady a Alipius ma hneď nasledoval.
Jeho prítomnosť ma nevyrušovala. Ba, ako by ma bol mohol opustiť v takej pohnutej chvíli? Sadli sme si čo najďalej od domu. Triasol som sa vo svojom vnútri a rozhorčoval som sa zúrivým hnevom, že nechcem uzavrieť s Tebou, Bože môj, spolok a zmluvu, po ktorej túžobne volali všetky moje kosti, ktorú vychvaľovali až po nebo. Veď na uzavretie tej zmluvy nebolo treba ísť ani na lodi ani na voze ani pešo, ba ani len toľko nie, ako bolo od domu na to miesto, kde sme sedeli.
Ísť k Tebe a dôjsť k Tebe neznamená nič iného, len chcieť ísť, ale chcieť mužne a rozhodne, nie sa sem i tam klátiť slabou vôľou, ktorej jedna časť bojuje s druhou, tá, ktorá sa dvíha, s tou, ktorá padá. Napokon v tomto tak zúfalo nerozhodnom boji konal som veľa pohybov svojím telom, ktoré by ľudia chceli často konať, ale nemôžu, buďto že nemajú údov, buď ich majú poviazané alebo chorobou oslabené, alebo akýmkoľvek iným spôsobom znemožnené. Keď som si ruval vlasy, bil sa do čela a rukami obopínal si kolená, robil som to preto, lebo som chcel. Mohol som však aj chcieť, a nebolo by sa mi podarilo, keby pohyblivosť údov bola zlyhala. Mohol som urobiť veľa takého, kde nebolo to isté chcieť a môcť. Nevykonal som veľa, hoci sa mi to veľmi ľúbilo. Môcť to urobiť nestálo jednako viac námahy, než chcieť. Lebo tu schopnosť a vôľa je to isté, chcieť znamená toľko, ako konať. Predsa som to neurobil. Telo poslúchlo ľahšie i najmenší rozkaz duše, aby podľa neho uviedlo údy do pohybu, než duša svoj vlastný rozkaz, ktorý mohla vyplniť pevnou vôľou.
Prečo duch neposlúcha sám seba?
Odkiaľ je táto príšera?! A prečo je to vlastne tak? Nech ma osvieti Tvoje milosrdenstvo, chcem sa spytovať, či by mi azda neodpovedali hlbočiny ľudskej biedy a tajomné tresty synov Adamových. Odkiaľ a prečo je táto príšera? Duch rozkáže telu, a to poslúchne ihneď. Duch rozkáže však sebe, a nájde odpor. Keď rozkáže duch, aby sa pohla ruka, tá sa pohne s takou rýchlosťou, že sotva rozoznáš rozkaz od pohybu. A predsa duch je duch, a ruka je telo. Ale ak rozkáže duch duchu, aby chcel, je to ten istý duch, a predsa to nevykoná. Odkiaľ je táto príšera a prečo? Hovorím opäť: duch rozkazuje, aby chcel. Nerozkazoval by, keby nechcel, a jednako len nerobí, čo rozkazuje.
Nechce celkom rázne, lebo ani nerozkazuje celkom rázne. Len natoľko rozkazuje, nakoľko chce, a natoľko nevykoná, čo rozkazuje, nakoľko nechce. Vôľa totiž rozkazuje, aby sa stala vôľa, a to tá, ktorá rozkazuje, a nie iná. Pretože však nerozkazuje celkom úplne, nekoná sa to, čo rozkazuje. Keby bola totiž úplná vôľa, vtedy by už nerozkazovala, aby bola, lebo vtedy by už bola. Raz chcieť, raz nechcieť, to nie je teda príšera, to je choroba ducha, ktorý, podopieraný pravdou, nevie sa pozdvihnúť celkom, ale padá pod ťarchou zvyku. Dve vôle máme teda tak len preto, že ani jedna z nich nie je celá, čo jednej chybuje, to druhá má nazvyš.
Dvojaká vôľa.
Nech sa spred Tvojej tváre, ó Bože, ako tárači a zvádzači stratia tí, ktorí v uvažovaní vidia dvoje vôlí a tvrdia, že jesto tiež dvoje vôlí, jedna dobrá a jedna zlá. V skutočnosti sú však oni sami zlí, lebo tak zle myslia; môžu byť však aj dobrými, keď budú dobre zmýšľať a súhlasiť s pravdou, takže sa o nich môže povedať s Apoštolom: „Boli ste kedysi tmou, teraz ste však svetlom v Pánovi“ (Efez. 5, 8). Oni chcú byť svetlom, nie však v Pánovi, ale v sebe samých a myslia si, že prirodzenosť duše je tá istá ako prirodzenosť Božia. Tak sa stávajú ešte hustejšou tmou, lebo sa v nehoráznej bezočivosti vzďaľujú od Teba, Svetla pravého, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet… Uvedomte si, čo hovoríte, a zapýrte sa! Pristúpte k nemu, zažiarite, a vaše tváre nemusia sa zapýriť!
Keď som uvažoval, aby som napokon slúžil Pánu Bohu môjmu, ako som si to už dávno zaumienil, ja som to bol, ktorý som chcel, a ja som to bol, ktorý som nechcel. Ja, ja sám som to bol, čo som neúplne chcel ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený. Táto rozdelenosť bola proti mojej vôli, jednako však nesvedčila o prítomnosti inej duše vo mne, ale o treste mojej duše. „Nerobil som to ja, ale hriech, ktorý prebýval vo mne“ (Rim. 7, 17) za pokutu iného hriechu, spáchaného omnoho svojvoľnejšie, lebo som bol synom Adamovým.
Keby malo byť pravdou, že je toľko rozličných prirodzeností, koľko je rozdielnych vôlí, vtedy by neboli len dve vôle, ale bolo by ich oveľa viac. Keď niekto uvažuje, či má ísť do ich spoločnosti, alebo do divadla, oni už vtedy volajú: „Hľa, dvoje prirodzeností. Jedna dobrá, ktorá ho privádza k nám, druhá zlá, ktorá ho odvádza preč. Lebo aký iný pôvod mali by tie dve vôle?“ Ja však hovorím, že obe vôle sú zlé. Aj tá, ktorá k nim privádza, aj tá, ktorá vedie do divadla. Oni však za dobrú pokladajú len tú, ktorá privádza k nim. A čo, keby niekto z nás uvažoval o tom, či má ísť do divadla, alebo do kostola? Či by aj oni neboli v pomykove, čo povedať? Buď uznajú, čo nechcú, že dobrá vôľa je ísť do nášho kostola, ako to robia tí, ktorí sú zasvätení do tajomstiev viery, alebo musia uznať, že v tom istom človeku môžu zápasiť dve zlé prirodzenosti, dvaja zlí duchovia. Vtedy však nebude pravdivé ich tvrdenie o jednej dobrej a jednej zlej duši. Konečne musia uznať pravdu a nebudú môcť poprieť, že pri uvažovaní je len jedna duša, a tá sa zmieta v rozmanitých sklonoch. Nech už teda, keď vidia v jednom človeku dve protivné vôle, nehovoria, že si odporujú dve duše dvoch odlišných podstát a dvoch odlišných princípov, jedna dobrá a druhá zlá.
