Benediktínka, zakladateľka kláštora, kazateľka, vizionárka, biologička, maliarka, hudobníčka, kozmologička, poetka, dramaturgička, filozofka, radkyňa pápežov a biskupov, rytierov a kráľov, považovaná za prvú nemeckú prírodovedkyňu a lekárku
Keď Benedikt XVI. 7.10.2012 otváral na Námestí sv. Petra vo Vatikáne za účasti 25-tisíc veriacich 13. generálne zhromaždenie biskupskej synody o novej evanjelizácii, počas slávenia Eucharistie vyhlásil sv. Jána z Avily a sv. Hildegardu z Bingenu za učiteľov Cirkvi.
Hildegarda sa narodila v roku 1098 v šľachtickej rodine na zámku Böckelheim v západnom Nemecku. Bola posledná z desiatich súrodencov. Už od detstva prejavovala svoje nadanie, ale mala chatrné zdravie. Aj jej vizionárske dary sa veľmi rýchlo prejavili. Sama o nich hovorí: „Vo svojom piatom roku života som videla tak silné svetlo, že to otriaslo mojou dušou a nemohla som o tom hovoriť…“. O svojich víziách začala hovoriť a písať okolo roku 1136, už skoro štyridsaťročná. Keď mala osem rokov, rodičia ju zverili do výchovy učiteľke Judite zo Spanheimu, ktorá žila v klauzúre v benediktínskom Kláštore svätého Dizibóda a postupne sama založila malý ženský kláštor podľa rehoľných pravidiel svätého Benedikta.
V adolescentnom veku sa rozhodla celý svoj život zasvätiť Bohu. Tridsať rokov žila v ústraní a samote. V roku 1136 sa stala predstavenou komunity: požiadali ju o to jej spolusestry. Túto úlohu vykonávala s využitím všetkých svojich schopností: bola to vzdelaná a duchovne zrelá žena, mala dobré organizačné schopnosti, najmä pokiaľ išlo o klauzúrny život. O niekoľko rokov neskôr založila ďalšiu komunitu v Rupertsbergu a Bingene. Tu prežila celý zvyšok svojho života.
Hildegarda však vedela prehovoriť tam, kde to bolo potrebné. Podnikla štyri veľké cesty do početných miest Porýnia a juhozápadného Nemecka. Jej kázne zazneli v katedrálach Kolína, Trevíru, Liež, Magonza, Metz a Werdenu. Hovorila na námestiach, ale aj v kláštoroch, kázala proti úpadku spoločnosti, najmä duchovenstva. Tvrdo vystúpila proti cisárovi Fridrichovi Barbarossovi, ktorý spôsobil rozkol tým, že proti pápežovi Alexandrovi III. postavil dvoch protipápežov. Jej 930 listov je dôkazom hĺbky jej ducha. Napríklad istej ženskej rehoľnej komunite Hildegarda napísala: „Duchovný život treba rozvíjať s veľkým nasadením. Na začiatku je námaha trpká. Vyžaduje si totiž odpútanie sa od vrtochov, telesných radovánok a podobných vecí. Ak sa však duša nechá fascinovať svätosťou, zistí, že toto pohŕdanie svetom vie byť priam sladké a príjemné. Treba len s rozumom dávať pozor na to, aby duša neschorľavela.“ Hildegarda zomrela nad ránom, 17. septembra 1179, vo veku 81 rokov.
Hildegarda chápe štruktúru človeka ako prejav štruktúry vesmíru: skutočnosti, ktoré majú svoj pôvod a príčinu v Najsvätejšej Trojici. Všetko, čo je stvorené, počnúc vesmírom až po človeka, má odzrkadľovať Božiu harmóniu a súlad. Z tohto dôvodu sa Hildegarda osobitne venovala chorým, ktorí potrebovali pomoc k začleneniu sa do počiatočnej Božej harmónie. Preto sa starala o chorých, dávala im praktické rady ako chorobám predchádzať alebo ich liečiť, spisovala recepty, pripravovala lieky a skúmala ich liečivé účinky.
Liber vitae meritorum (Kniha zásluh života) a Liber divinorum operum (Kniha Božích diel), obsahujú vízie svätej Hildegardy. Liber divinorum operum sa so svojimi kozmologickými víziami pokladá za jej veľdielo: človek, „odblesk krásy a svetla“, zaujíma ústredné miesto vo vesmíre s koncentrickými kruhmi, ktoré objíma Trojjediný Boh. Hildegarda je aj autorkou niekoľkých prác, v ktorých sa okrem svojich náboženských vízií zaoberala prírodnou históriou, liečiteľstvom, otázkami krásy i sexuality. Okrem toho je autorkou básní a textov spievaných ženskými hlasmi ako gregoriánsky chorál. Tie sú zahrnuté v diele Symphonia harmoniae celestium revelationum; 77 básní tvorí ucelený liturgický cyklus pre špecifické cirkevné sviatky.
Sv. Hildegarda „autentickou teologičkou a skutočnou znalkyňou na poli prírodných a hudobných vied“ (Benedikt XVI., 27.mája 2012). Vyniká predovšetkým tým, že prechovávala veľkú a vernú lásku ku Kristovi a Cirkvi. „Dnes nás nepriťahuje iba jej nevšedná pozornosť voči stvoreniu a jej rôznorodé umelecké dary, ale oveľa viac nás priťahuje jej viera: vnímame, že nám je blízka ako žena, ktorá nebojácne a bez prejavov naivity milovala Krista v jeho Cirkvi. Ba práve vďaka kontaktu s Božím tajomstvom vedela vo svojej dobe slobodne a bez obáv povedať správne a vhodné slová. V kríze súčasného človeka nám Hildegarda má veľa čo povedať “ (Kardinál Karl Lehmann)
Štefan Turanský (krátené)
